Neokolonializmus

Neokolonializmus je praktika využívania ekonomických, politických, kultúrnych alebo iných prostriedkov na kontrolu alebo ovplyvňovanie inej krajiny, najmä bývalých kolónií, ktoré už nie sú priamo pod kontrolou koloniálnej mocnosti. Tento termín prvýkrát použil francúzsky prezident Charles de Gaulle v roku 1957 a odvtedy sa používa na opis rôznych foriem nadvlády, ktoré môžu byť zdanlivo nenápadné, ale v skutočnosti udržiavajú nerovnaké vzťahy medzi štátmi.

Kľúčovým aspektom neokolonializmu je, že sa neopiera o priamu vojenskú alebo politickú nadvládu, ale skôr o ekonomickú závislosť. Rozvinuté krajiny môžu využívať svoje ekonomické postavenie na to, aby ovplyvňovali politiku rozvojových krajín, napríklad prostredníctvom dlhov, obchodných dohôd, investícií alebo poskytovania pomoci, ktorá je často spojená s určitými podmienkami. Tieto podmienky môžu vyžadovať, aby rozvojové krajiny prijali politiky, ktoré sú prospešnejšie pre neokoloniálnu mocnosť.

Ďalšou formou neokolonializmu je kultúrny vplyv, kde dominantná kultúra prostredníctvom médií, vzdelávania a iných kultúrnych kanálov ovplyvňuje hodnoty, normy a preferencie v menej dominantných spoločnostiach. To môže viesť k erózii miestnych kultúr a tradícií a k prijatiu západných vzorcov správania a spotreby. Kritici neokolonializmu tvrdia, že tento jav prehĺbi globálne nerovnosti a bráni skutočnému rozvoju a sebaurčeniu bývalých koloniálnych krajín.